„To je krejzy fejk, kamoš,“ chechtajú sa dvaja mladíci cez uličku s mobilným telefónom v ruke.
Pozorujem ich mladistvé rysy a starostlivo strážené účesy. Ich čerstvá adolescencia priamo srší elektrizujúcou energiou, ktorá ma dráždi a vyvoláva túžby, ktoré pomenovať je mi .
Nemôžem si však pomôcť. Cestujem, ako každý deň, vlakom do svojho zamestnania. Je predsa prirodzené, že v prostriedkoch verejnej dopravy stretávam ďalších cestujúcich. Rovnako je úplne prípustné venovať im pozornosť, zvlášť keď niektorí si o to vyložene hovoria.
Ako napríklad pani, čo práve prerušila tok mojich myšlienok prijatím hovoru a hlasným vybavovaním akýchsi rodinných záležitostí.
Ale kde som to skončil? Áno, určite. , ktorých pomenovanie m farbí hanby. Chytiť mladíka za tie krásne vlasy a priblížiť jeho onemelé ústa k môjmu rozkroku! Dať mu pocítiť výdatnú dávku , dospelej nadradenosti! Nechať sa poctivo obslúžiť robustným prídelom rozkoše, ktorý si ako vážený muž dozaista zaslúžim.
Trúfalé a úvahy však prerušuje prichádzajúci sprievodca. , lebo moje mužstvo sa nedočkavo zdvihlo očakávajúc prísun slasti, ktorá sa však zrodila nie v skutočnosti, ale len vo fantázii, o čom ten nebohý úd nemá ani tušenie. o lona svoju aktovku a vyberám na kontrolu. Moja reputácia je zachránená.
Pohľadom nahor skúmam jeho príjemnú tvár, pekné, ale prísne oči, zatiaľ čo načíta záznamy na kartičke. Vidím pekné vlasy, silné ruky a veľmi prsty. Ďalej schádzam pohľadom po jeho štíhlej postave a , že uniforma mu padne, ako málokomu, čoho je ostro vyrysovaný zadok, ktorý mi nedovoľuje odtrhnúť pohľad.
„Ďakujem,“ vracia mi preukaz a ja sklamane prijímam, že naše stretnutie nemalo dlhé trvanie.
No a aby toho nebolo málo, mladíci medzitým vystúpili a mň zostali len rozbúrené hormóny! Napätie v mojich nohaviciach nepoľavuje a túžba, ktorá sa plazivo premieňa na , mi neumožňuje sa sústrediť na nič iné. Nezaberajú ani správy na , všetko .
staniou halou apekných pánskych . Zdá sa, že som v pasci svojich túžob a dnešný deň bude len veľmi ťažké sa koncentrovať na čokoľvek iné, dynamicky vztýčené mužské pýchy produkujúce slasť pri rytmických pohyboch v rozličných telesných otvoroch.
Ako v mrákotách vstupujem do našej kancelárske budovy v centre mesta ak svojmu úžasu zisťujem, že vo mne isté sympatie vzbudzuje aj člen ochranky, ktorý mi inokedy pripadá dosť otravný. Zrejme kumulácia mojej žiadostivosti nejako ovplyvňuje vnímanie sveta okolo mňa.
"Ty už si tak nadržaný, že sa ti páči úplne ," počujem vo svojich myšlienkach a som pobúrený tým tónom dikciou úrovne. Pri istom emocionálnom odstupe musím však poznať,
že hlas sa tak trochu blíži pravde.
Páči sa mi ten blb Anton z finančného, dokonca aj právnik Suchánek, ktorý je už mužom zrelšieho veku, ale ktorého nekonečné pripomienky a nekončiace ku každej zmluve na mňa vždy pôsobia značne dráždivo a to nie v pozitívnom slova zmysle.
Sedím za svojim stolom ako na tŕní, neschopný sústredenej práce. prechádzam e-mailovú komunikáciu štýlom okien, málo práce. Po chvíľke vstávam a idem si pre kávu, pri kopírke , mužne rozkročený technik vyslobodzuje zaseknutý toner. Už aj jeho špinavé, silné prsty vo mne prebúdzajú ďalšiu vlnu nepokojných myšlienok a ja náhle mením svoje preferencie a túžim, aby mi ich zaboril v divokej predohre kamsi medzi moje riadne roztiahnuté zadné obliny.
ám už úplne premočen od neustáleho tvrdnutia môjho neukojeného údu, teda odchádzam na toaletu, aspoň trochu osušiť toaletným papierom. Starostlivo za sebou zatváram kabínku, sťahujem si nohavice a snažím sa zbaviť mazľavých škvŕn na svojich .
Môj malý priateľ si to však vysvetľuje po svojom a chce sa mu vstávať. je ohromn, nemám zábrany použiť slovo mučiv. Semenníky natlakované neventilovanou túžbou a úd nedočkavo vystrkujúci svoju zdvihnutú špičku. Stačilo by len niekoľko nepatrných pohybov a vzniknutá úľava by mi zrejme zachránila pracovný deň.
"Chceš si v práci?" znie v mojej hlave posmešný hlas, hovoriaci ku mne, ako k nejakému z parku.
Strach a mnou otriasa, lebo mi naplno dochádza tá hanba, keby som bol pristihnutý, ako ukájam svoje roztúžené mužstvo. V pracovnej dobe! Ešte na niekoľko sekúnd moja ruka v, rozhodnutá pokračovať v začatom diele, ale nakoniec mozog zavelí a rázporok sa zatvára.
V trýznivom napätí dopoludni a ani nadchádzajúci obed mojej mysli nepridáva. Podráždene prezerám webové stránky našej závodnej jedálne, neschopný vybrať si pokrm, ktorý by aspoň na malú chvíľu odvrátil pozornosť od neskrotiteľného búrenia .
ma nezvládnuteľné nutkanie objednať si pizzu a následne bez poslíčka, ktorý s ňou príde v upätom cyklistickom drese. Predsa sa od neho istá povoľnosť tohto typu
, aspoň je to tak v každom druhom filme. Márne sa snažím z pamäti vyloviť, akú snímku som v tomto duchu už videl, ale s veľkým sklamaním , že vždy išlo len o šteklivé filmy pre dospelých.
"To sa deje len v porne, , to by som tu veľmi nevyťahoval," počujem iróniu a posmech hlasu, ktorý sa opäť bez súhlasu vložil do mojich interných myšlienkových tokov.
do seba rezeň vône a záhadnej chuti, zatiaľ čo po zaguľatených zadk stojacich v rade a pátram po veľkostiach hrčí v rozkrokoch kolegov, sediacich okolo. Mám za to, že by bolo prinajmenšom vhodné, aby niektorý zo služobne mladších kolegov zakľakol pod stolom, citlivo vyslobodil môj zmučený falus a svojimi bohato naslinenými ústami pomohol k
vyslobodeniu obsahu gonád.
Obedová fantázia však vedie len k ďalšiemu utrpeniu a novým vlhkým škvrnám, ktoré pozvoľna cez spodné vrstvy odevu v snahe ma spoločensky znemožniť a kariérne poškodiť. Snažím sa sústredeným žuvaním odvrátiť myslenie od svojho rozbúreného rázporku, ktorý si, podľa mňa, teraz už zaslúži len slová opovrhnutia a strategicky riadeného pohŕdania. Čo som komu urobil, že musím toľko trpieť?
„Skôr, čo si komu neurobil,“ prichádza ku mne číra drzosť v podaní hlasu, ktorý sa rozhodol z mojej zúfalej situácie vytvoriť objekt svojho pobavenia.
Nastáva hodina popoludňajšej porady a moje telo si žiada oddychový čas.
"Som rád, že sme tu dnes všetci," prichádza náš riaditeľ a nie je sám, "rad by som vám predstavil nového kolegu, ktorý od prvého posilní náš tím."
, to snáď nie! Úplne omámený, napoly v mdlobách, sledujem urasteného muža s bujnou, zvlnenou šticou, ako sebavedome vstupuje do zasadačky, v závese za riaditeľom. Natesno upnutá košeľa vydáva na obdiv aj hruď. Mužné zápästie zdobia veľké a iste aj drahé hodinky, ktoré na mňa vždy pôsobia silne afrodiziakálne, najmä v kombinácii s volantom k výkonnému .
Budúci prírastok nášho tímu sa pohodlne usadzuje na voľnú stoličku a na stôl pokladá od auta!
Ach nie! Aké strašné osudu som nútený podstupovať, aká trýzeň je na mňa prichystaná! Nestíham už ani svedomito trpieť, pretože miestnosťou sa silná samčia vôňa, ktorá len , že tento testosterónom exemplár sa nachádza v kategórii alfa ažiadne iné.
Zmocni sa ma! Zbav ma prepotených zvrškov a a vezmi si ma! Tu a teraz! Nastavím ti, čo si budeš len žiadať a kolektívne to tu nevyberavým spôsobom postriekame! Úplne strácam sebakontrolu, inokedy tak , do tvár sa mi hrnie krv a bohužiaľ aj do iných miest. Sprudka oddychujem a zaujíma ma iba jediné. V akej výkonnostnej triede sa nachádza jeho výbava, ukrytá nie však pod kapotou.
"Je ti dobre, ," pýta sa riaditeľ a trvá mi sekundy, pochopím, že hovorí na mňa.
"Áno, iste," snažím sa odpovedať ako človek pri zmysloch, "možno len je tu trochu ."
Kolegovia púšťajú klimatizáciu a ja sa prepadám do hlbín hanby a poníženia, čo môjmu pohnutému stavu nijako nepridáva. Prírastok sa zvláštne rozhliada a ja som na smrť zdesený , že už teraz si o mň utvoril siln podpriemernú. A to sme si spolu ešte nič nezačali, skrátka márnosť nad márnosť.
, unaveným krokom opúšťam svoje pracovisko pevne rozhodnutý, nehľadiac naľavo, napravo, čoskoro po príchode do miesta bydliska, strhať zo seba pracovný odev a ráznymi,
jasne špecifikovanými pohybmi ukončiť celodenné .
Opusti vlakovú súpravu mierim k našej ulici. Nálada sa vylepšuje, vyhliadky sú solídne. Už za pár okamihov v pokoji a súkromí domova vykonám príjemnú bodku za nevydareným dneškom, zaplavím uterák svojim genetickým materiálom a telo . Môj krok stáva svižnejším a do domu vstupujem už pozitívne naladený, túžobne nabudený očakávaním.
No ale čo to?! Zámok dverí cvaká len raz a napoly! Je koniec, to je úplný koniec! Smrť v priamom prenose! Dvere sa zlomyseľne otvárajú, aby vyjavili desivé skutočnosti. Moje telo sa rúca do bezmocného amorfného tvaru a beznádej mojou zničenou podstatou. Jediný pohľad na starostlivo zrovnanú obuv v zádverí dodáva mojej vnútornej dráme nežiaducu gradáciu.
"Ty už si doma, Marcelka?" švitorím, ale zachvacuje ma neodbytné nutkanie okamžite použiť akúkoľvek dostupnú vražednú zbraň.
"Cha cháa, ty si ale kus vola!" nie som v zúfalstve, či výsmech márnosti mojej existencie pochádza od hlasu alebo od mojej manželky.