Letný príbeh podľa skutočných udalostí v septembri 2023
„Jano! Videl si ho?” prudko sa otáčam za seba a klepem svojmu partnerovi na rameno.
Pozvoľna kráčame sa po promenáde menšieho mestečka a ideme k moru. Je horúco, v rukách tašky a skladacie, lehátka. Míňame jednu jachtu vedľa druhej, dnes tu majú zraz alebo čo. Včera v tomto čase ich tu bolo len pár. Lenže na jednej z nich veje obrovská, dúhová vlajka, čo samozrejme púta našu pozornosť.
Už sme kus cesty za loďou, keď na poslednú chvíľu periférne registrujem pohyb na palube. Otáčam sa. Jano sa už tiež zastavil a zíza spoločne so mnou. Sme neskutočne zvedaví, kto asi tak môže byť na jachte s tak jednoznačne okatým symbolom.
Menšia, zavalitá postava s vyholenou hlavou a týždenným strniskom sa opiera o zábradlie na korme lodi a rovnako zvedavo pozerá naším smerom.
"Myslíš, že mu patrí alebo tam len niekomu fajčí?" snažím sa vtipkovať.
Jano zamáva a postava na korme odpovedá rovnakým gestom.
"Fakt tiež zamával, videl si to?" smejem sa.
Ideme ďalej, promenáda pomaly končí, sme na kraji mestečka. Vidíme malú, kamienkovú pláž v zovretej zátoke. Sú na nej len textiláci. Nič pre nás. My chodíme na nuda. Tá tu síce nie je, ale kúsok ďalej sú biele skaly, s plochými balvanmi a tam sa niekde zložíme.
"Pozri, pozeraj!" cedím medzi zubami a štuchám zozadu do Jana, aby to nebolo vidieť.
Proti nám sa šinie divná trojka. Malý, chudý, vykrútený v ružových šortkách. Starší fúzatý týpek, zabalený do niečoho, čo vyzerá ako rybárska sieť. A potom menší, silnejší pán s náplasťou na čele.
"Myslíš, že sú z tej lode?" pýtam sa hneď, ako sme ich pozdravili a nechali ísť ďalej.
"Áno, to by mohli," súhlasí Jano, "poďme tadiaľto, chodníkom hore."
Nevýhoda miest, kde sa dá kúpať bez plaviek je, že väčšinou sa k nim dá dostať len po ťažko dostupných cestách, často by sa hodila aj horolezecká výbava. Keď sme boli vlani na Vise, k nuda pláži sa muselo zlaňovať na lane, ktoré niekto hore obtočil okolo kmeňa borovice. Pravda, dokonca tam ležali aj rukavice, čo je pekné gesto. Každopádne to absolvujete maximálne raz, dvakrát, pretože liezť po lane na pláž, keď si nesiete výdatnú desiatu a litre vody, opaľovacie veci, uteráky a lehátka... to je tak najať si ešte miestneho nosiča.
Tu ten chodník celkom ide. Musíme sa predrať nejakým olivovým hájom, prejsť pár terás a nie je to zas tak strmé. Prechádzame po bielych balvanoch, voda je tu nádherná, vietor nefúka, ideálny deň. Kúsok ďalej je niekoľko pekne plochých kameňov, tu sa bude dať aj ľahnúť.
"Super, tu môžeme zostať," usmieva sa Jano, "a nikto tu nie je!"
Dávame si pusu na znamenie radosti, že sme našli pekné miesto, kde si budeme môcť užiť pekný deň.
Sme tak vyšťavený po tej náročnej ceste cez celé mestečko, že ideme hneď do naha a do vody. Prvé kúpanie po príchode na pláž milujem. Rozpálené a spotené telo sa ochladí a umyje, a nikdy mi nevadí, keď je voda studenšia. Chvíľu hľadáme vhodný vstup do mora, zadarí sa a sme tam.
Voda je parádna, krištáľová, akurát teplá, nikde žiadny ježkovia. Dovolenkový raj! Užívam si pocit mora na nahom tele a úprimne nechápem, ako sa niekto môže kúpať v plavkách. Je to síce len celkom malý kúsok látky, ale pocit absolútnej slobody a prijatia ide zažiť iba bez nich.
"Niekto ide!" som sklamaný, že náš raj narušil votrelec tak skoro.
Po skalách ide pozvoľna postava, ale je mi nejako povedomá. Nasadzujem pár temp, aby som bol bližšie k Janovi.
"Nie je to ten z tej lode?" pýta sa Jano a snaží sa zaostriť, pretože blbo vidí na diaľku.
"A vieš, že možno áno!"
Mladý chlapec, maximálne tridsať rokov, sa zastavuje blízko našich vecí. Lezie po balvanoch nižšie, až k vode. Jano naňho z vody raz mávne. Chlapec odpovedá. Vyzlieka sa do plaviek.
"Je to on?" uisťujem sa a začínam byť nervózny. Čo to má znamenať?
"Hej, je," potvrdzuje Jano a priblblo sa usmieva.
To má iba jeden význam. Hlavou mu už letí nejaká vylomenina. A je jasné aká!
Chlapec v plavkách lezie do vody a pláva kúsok od nás. Obaja ho pozorujeme.
"Trochu studená, čo?" prehodí k nemu Jano v angličtine.
Chlapec prikývne na súhlas, ale už nič nehovorí.
Plávame si teda ďalej vo vode, ale skôr to vyzerá, akoby sme len lačne krúžili okolo a číhali na korisť. Som trochu sklamaný, pretože som sa tešil, že sa budem nerušene opaľovať a zatiaľ to vyzerá, že sa bude konverzovať s neznámym prichádzajúcim. Strašne nerád nadväzujem kontakty, ale Jano to miluje. Výhoda je, že všetko porozpráva aj za mňa a ja sa väčšinou len mlčky veziem.
Chlapec vylezie z vody. Vyzerá dobre. Okrúhla tvár s ľahkými fúzami, menšia, ale nie guľatá postava. Obaja ho pozorujeme.
Vyzlieka si plavky a žmýka ich. Naše pohľady teraz smerujú iba jedným smerom, na jedno konkrétne miesto. Čas odhalenia nastal a chlapská zvedavosť nedovolí nič iné, než lačne pozerať. Áno, presne tam.
Chlapec vzpriamene stojí. Skoro majestátne. Ako lev. Rozhliada sa okolo seba a vôbec sa nehanbí. To ma dostáva. On sa tu jednoducho vystavuje.
A čo viac! Tvrdne mu a stavia sa.
Nemo pozeráme, ako sa chlapec vystavuje na kameni a robí, že nič. Provokatér! Teraz už je jasné, že sa nám to len nezdá, pretože dôkaz je dosť evidentný a dostatočne viditeľný aj z diaľky. Je to macek.
To sa mi snáď zdá. Čo bude teraz?
"Môžeme sa k tebe pridať?" pýta sa Jano. Dilema je vyriešená.
Pripadám si ako vo sne, vôbec nič naokolo nevnímam, všetky myšlienky ma opustili. Nemám čas vnímať čo sa deje. Môj partner ma ako obvykle stavia pred hotovú vec. Neprotestujem, nie je dôvod narúšať túto vzrušujúcu situáciu.
Vynárame sa pri jeho balvane. Teraz si zvedavo prezerá on nás. Sme už tiež pekne navnadený, takže sa nie je, za čo hanbiť.
"Ahoj kapitán," zdravím ho, ale zároveň už sa nedočkavo dotýkam jeho bacuľatých polovičiek, "si kapitán?"
"Som," odpovedá.
Má nádherné oči plné iskričiek, krásne sa usmieva a je to taký pohoďák od pohľadu. Vlastne je neskutočne roztomilý. A to jeho sebavedomie je úplne odzbrojujúce.
"Môžem ti dať pusu?" pýtam sa a viem, že nepovie nie.
Sme traja naháči na balvane a začína zmes dotykov a bozkov. Vzájomne sa hladíme, bozkávame a dotykmi testujeme výbavu a tvrdosť. Ako prvé kľakám a ochutnávam. Je tak hrubý, že sa len ťažko zmestí, musím sa veľmi snažiť. Všetci sme nažhavený, vzrušený a plný nielen očakávania.
Je pravé poludnie, sme úplne sami na skalách, nahý a nadržaný. Vzájomne si robíme dobre. Vôbec to nechápem. Aká je pravdepodobnosť, že sa toto stane?
Zrazu sa dvíhajú vlny, ozýva sa trúbenie, okolo prepláva veľký trajekt. Je celkom ďaleko, ale nie zas toľko, aby nebolo z paluby vidieť, čo sa tu deje. Obraciame sa chrbtom, pasažieri si musia vystačiť s našimi nahými zadkami.
Opäť si kľaknem a beriem si ich na striedačku, zatiaľ čo oni dvaja robia clonu pred trajektom. Potom sa chvíľu striedame, kapitán je ku mne nežný a jemný, presne ako to mám rád. Vzdychám do vĺn. Vzrušením snáď prasknem. Nakoniec sa kapitán strieda na nás oboch a my sa vášnivo bozkávame, zatiaľ čo nás dole celkom obstojne obsluhuje.
Nedá sa to dlho vydržať, preto sa staviame do kolieska, vtáky proti sebe a sledujeme tri ruky tvrdo pracujúce na skalnom finále. Sme skoro naraz. Ako prvý strieka kapitán a ten pohľad je natoľko vzrušujúci, že potom to už z nás ide samo. Výstreky striedavo dopadajú na kameň, na ktorom stojíme a skoro vzápätí sú zmiešané s vlnkami, ktoré ešte doznievajú po prejazde trajektu.
Sme zádychány, vystriekaný a prebiehajú záverečné bozky a hladenie.
„Vďaka chlapi, za pekný zážitok,“ naťahuje si plavky a mieri späť k svojej jachte.
A my si teraz môžeme skutočne v kľude vychutnať opaľovanie. V pokoji? Koho by toto nechalo v pokoji...
Comentários