Kastelán
"Vitajte na zámrdskom panstve, moje meno je Michal a nasledujúcich zhruba päťdesiat minút budem vaším sprievodcom."
Stojíme s mojím partnerom Filipom v hlúčiku ľudí v bráne zámku v Zámrdoch a našimi tvárami sa mihne letmý úsmev. Vraciame sa z vinobrania a túto destináciu sme si jednoducho nemohli nechať ujsť. Zámrdy! Kto to kedy počul?
Kastelán Michal hovorí takou tou klasickou sprievodcovskou rečou, ktorú som vlastne nikdy poriadne nepochopil. Akoby to nešlo povedať normálne? Inak je to celkom sympoš, rozstrapatené vlasy, riedke strnisko, iskra v oku. Aspoň, že tak. Akurát ešte raz povie Zámrdy a vyprsknem smiechom.
"Hoci ste o tom možno nikdy nepočuli, zámrdský zámok stál pri kľúčových historických míľnikoch, napríklad tu nocovali traja generáli, keď v roku 1794 po vyhranej bitke pri Krkavčej hore rokovali o povojnovom usporiadaní tohto strategicky významného regiónu," vykladá kastelán zanietene.
Filip sa ďalej usmieva a ja si hovorím, že okrem vtipného mena tohto zámku to bude zase ďalšia z mnohých nudných a neprekvapivých prehliadok, akých sme už absolvovali desiatky. Nakoniec je to zakaždým to isté. Založenie, prestavby a rekonštrukcia, zmena majiteľov, vojny, trofeje a zbierka porcelánu. Prípadne ešte strieborný riad alebo tak niečo.
Zostava štandardná, niekoľko starších párov, dve rodinky s rozkvapkanými a rozjašenými deťmi, pár ľudí v našom veku. Obzerám skupinku, či nezahliadnem aspoň nejakého sexi otecka, ale ja teda neviem, kam dnes tie ženské na tých chlapov chodia. Najzaujímavejší je asi jedine ten kastelán, aj keď mi pripadá, že je tak trochu trafený. Kto by tiež nebol - na zámku v Zámrdoch!
„O renesančnej prestavbe západného krídla sa o chvíľu budete môcť presvedčiť na vlastné oči. Nasledujte ma,“ šramotí Michal kľúčom a na moment mi príde, že si nás s Filipom nejako obzerá.
„Zamrdáme v Zámrdoch,“ neodpustím si a šeptom poviem do Filipovho ucha.
"Myslíš s týmto?" vie hneď, kam tým mierim a nadržane sa olizne.
Toto jeho gesto milujem a ešte nikdy sa mi nestalo, že by mi z neho nezačalo hučať medzi nohami.
Ideme dlhou chodbou plnou vystavených parohov a rôznych ďalších exponátov, lemovanou dvierkami na prikladanie do kachlí v jednotlivých izbách. Je to všade rovnaké, strašná nuda!
"...repliky, pretože originály boli ukradnuté v roku 1645 po vpáde nepriateľských vojsk," ozýva sa chodbou a vôbec neviem, o čom to hovorí, pretože sa práve pozerám oknami do naozaj veľmi pekného zámockého parku, "budete niekto vedieť, kto boli tí dobyvační lúpežníci?”
Kastelán teraz pozerá priamo na mňa a tvári sa prísne ako učiteľ matematiky Skalický, ktorý po nás za nesprávnu odpoveď hádzal mokrú špongiu. Stará spomienka vo mne aktivuje mozgové závity, zapína sa stav pohotovosti a ja rýchlosťou svetla spracovávam požadované dáta.
„Švédi, samozrejme,“ prednesiem, ako keby to predsa vie každý.
"Výborne!" získavam uznanie, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že na mňa tak nejako divne pozerá. Ako keby som ho rozčuľoval alebo tak niečo.
Postupujeme ďalej do izieb, snažíme sa zmestiť do úzkeho priestoru mimo povrazov, ktoré bránia vstupu medzi nábytok. Celkom určite vzácny, intarzované drevo, eben a také tie ďalšie obvyklé zámocké klišé. Deti sa už ani nesnažia dávať pozor, a už vôbec nie byť ticho. Prečo ich sem tí rodičia vláčia? Mládež sa viditeľne nudí a akurát nám tým kazia našu nudu.
Chvíľu počúvam o Modrej komnate. Aká grófka v ňom spala, v akom čínskom sete si ráno umývala tvár, do akého nočníka v noci močila. Vraj to bola krásavica, po ktorej šiel aj samotný Jozef II, ktorý ju na zámku v Zámrdoch v roku 1745 osobne navštívil. Ako by nie, na tomto zámku sa snáď nedá robiť nič iné.
Počkať! Čo je to za nezmysel!
"V roku 1745 ťažko," vstupujem do výkladu a dav v ten moment tuhne, "to mu boli iba štyri roky..."
Kastelán ma na mieste prepaľuje svojim divým pohľadom, až v panike ustupujem o krok ďalej.
"Ak už bol kráľom, tak to muselo byť skôr 1785," rozvádzam ďalej svoj úsudok a snažím sa sám seba uistiť, že netrepem nezmysly, čo by bol trapas ako svet.
"Bravo, mladý muž," tlieska kastelán, mierne afektovane. Zrazu sa usmieva, ale jeho oči hovoria, že by ma najradšej nabodol na kôl a ugriloval na nádvorí, "skúškou bdelosti ste prešiel, na konci prehliadky dostanete drobný suvenír z našej zámockej predajne."
Zámrdské gumy! To by bol suvenír! Smejem sa v duchu a hneď tiež Filipovi do ucha.
Vchádzame do obrovskej knižnice, čo mi zrazu pripadá aspoň trochu zaujímavé. Starobylé parkety krásne vŕzgajú, stáročia staré knižky viazané v koži sú neskutočne tajomné a sexy.
"Ako zázrakom unikla knižnica požiaru v roku 1820. Gróf Johan nechal z vďačnosti vystavať veľkolepú barokovú kaplnku, zasvätenú Panne Márii, ktorá dnes zdobí centrálny parkový sektor."
No to predsa nie! Z prezerania prastarého rukopisu za sklom ma vytrhne ďalšia obrovská blbosť!
„Tá kaplnka vonku? Tá je predsa empírová,“ ozývam sa nahlas. Kde by sa tu vzalo baroko v 19. storočí?! Maximálne ešte historizmus, ale tá kaplnka má typické rímske prvky, to je napoleonský empír.
„A tak tu pán kolega preberá štafetu a dokončí prehliadku namiesto mňa. Ja už na to evidentne nemám,“ kastelán sa pousmeje, ale na mieste by ma zožral. Dav sa smeje, možno si dokonca aj mysli, že sme dohodnutý.
Vraciam sa k rukopisom, fascinuje ma, ako sa predtým pohrali s textom, ako maľovali písmená a ako smiešne znela stará slovenčina.
"A teraz, tajnými dverami, po schodisku hore, prosím."
Napríklad tento lekársky rukopis! S obrázkami častí tela a poznámkami. Je to fascinujúce, že z toho dokázal niekto niečo pochopiť. Ako by sa asi vtedajší doktori pozerali na dnešnú medicínu? Asi by vôbec nechápali...
Zrazu mi dochádza, že počujem ticho! Prudko sa otáčam a... som tu sám! Čože? Ako to? Zabudli na mňa alebo čo? Ani neviem, kadiaľ odišli.
Skúšam všetky dvere, ale sú zamknuté. No do riti! Čo teraz? Mám tu hystericky búchať?
Vytáčam na mobile Filipa. Má to stlmené samozrejme, ale mohol by aspoň zaznamenať vibrácie vo vrecku.
"Som zamknutý v knižnici, povedz to tomu bláznivému kastelánovi," píšem na whatsapp.
Vôbec nechápem, prečo sa Filip hneď neozval. Predsa si snáď všimol, že mu chýbam. Alebo mu už nechýbam?
Nie je čas na nejaké dojímanie a rozbor nášho partnerského vzťahu. Musím sa dostať von! Osmeľujem sa a búcham na dvere, ale nikoho za nimi nepočujem. Kam sa do riti všetci vyparili?
Snažím sa upokojiť a sadám si do grófkinho kresla, naozaj kráľovského. Bohato vyrezávané, orientálne ornamenty, v operadlách slonie hlavy. Pohodlné čalúnenie. Premietam si, že počkám na ďalšiu skupinu, ale čoskoro mi dochádza, že je päť popoludní a asi sme boli poslední!
Prečo sa do riti ten Filip nestará, že kde som ?!
"Používať vystavené exponáty je prísne zakázané, mladý muž!" počujem za chrbtom povedomý hlas.
No konečne! Vrátil sa po mňa.
„Už som si myslel, že ste na mňa zabudli,“ snažím sa byť milý. Otáčam sa, aby som videl, odkiaľ vlastne prišiel.
"Buď ticho!" zasyčí kastelán.
No, to čo si dovoľuje... to snáď...
Kým mi dôjde, čo sa vlastne deje, je pri mne, chytá ma za ruky a kým sa stihnem spamätať, omotá mi ruky lepiacou páskou.
„Čo to robíš? Zbláznil si sa?” reagujem s oneskorením na túto úplne šokujúcu situáciu.
„Tak ty si tu najmúdrejší, čo? A kradnúť v knižnici si chcel, hm?”
Omámene pozerám, ako mám ruky pripútané k operadlám a ako ma tento blázon osočuje z krádeže. Snažím sa so sebou šklbať, a postaviť sa na nohy, ale trón je tak strašne ťažký, že sa mi len pásky zarývajú do rúk.
"Seď a ani sa nepohni!" velí kastelán a úderom do hrudníka ma vracia späť.
„To snáď nemyslíš vážne, si sa úplne zbláznil! Nakopem ti riť!” zvolávam dramaticky, stále úplne šokovane.
Lenže on sa preťahuje zozadu okolo trónu a lepí mi k rezbárskemu skvostu z 18. storočia aj nohy.
„Filip ma bude hľadať! Toto ti neprejde, zavolá políciu!”
„Nezavolá, ten tvoj nabíjač! Zabudol som ho v hladomorni, taká smola... áno a nie je tam signál, len tak mimochodom.”
"Pomóoc!" začínam sa vážne báť.
„Prestaň jačať alebo dostaneš pásku aj cez ústa! Tu ťa nikto nebude počuť, pokladníčka išla domov a všetci sú už preč!”
"Čo chceš akože robiť?" snažím sa racionálne uvažovať a nepodliehať panike.
"Teraz ťa prehľadám, či si mi tu niečo nezobral, pán múdry!"
„Ja? Čo by som asi tak bral?” nestačím sa čudovať.
„Ticho, mudrlant! Robilo ti dobre ma ponižovať? Robiť zo seba najmúdrejšieho? Tu nie sme v A-Z kvíze, to teda nie!”
Kastelán ma hladí na hrudníku a potom zachádza pod tričko. Hladí ma po tele, prsty cvrnká o bradavky.
V tej chvíli mám pocit, že omdliem. On ma tu normálne obchytkáva!
"Michal, môžeš mi povedať, čo to akože robíš?"
Niekde som čítal, že oslovenie zvyšuje pravdepodobnosť vyladenia komunikácie. Má vzbudzovať dôveru a búrať bariéry.
"Dostaneš pásku!"
Kým sa mi podarí vymyslieť, ako ďalej, mám rozopnuté kraťasy. A zúriví kastelán sa hladením mojich Tommy Hilfiger boxeriek snaží dostať k …
Zreteľne cítim vibrácie môjho telefónu vo vrecku! Filip! Hľadá ma! V duchu ho vidím, ako v hladomorni statočne bojuje s klzkými kameňmi a riskujúc vlastný život sa driape k malému, zamrežovanému okienku, aby sa dostal k jednej čiarke signálu a hoci mu to trikrát vypadne, na štvrtýkrát sa dovolá.
„Volá mi Filip! Zvoní mi telefón!”
"To nie je Filip a uvoľni sa predsa trochu," ide si kastelán svoje.
S hrôzou pozorujem, ako mi hladenie vtáka robí dobre a môj zradný úd sa začína stavať do pozoru. To je podraz!
Michal nelení a konečne vojde pod látku. Telom mi prechádza vzrušenie a ja sa uvoľnene borím do operadla. Začína sa s ním hrať a je to teda jazda. S históriou veľmi nezabodoval, ale ako sa postaviť k chlapovi, to teda vie. Robí rôzne hmaty, jeden vzrušujúcejší ako druhý.
"Spolupracuj trocha," naznačuje, aby som nadvihol zadok a on mohol stiahnuť dole všetko, čo mu bráni dostať sa k mojej chlapskej výbave.
V tom momente je už jasné, že ma dostal. S tvrdnúcim vtákom medzi nohami dochádza k prudkému ústupu zdravého úsudku, zapudzujem myšlienky na môjho partnera trpiaceho v hladomorni aj na náš doposiaľ verný, krásny vzťah.
Michal to s mojím vtákom jednoducho vie. Rozkoš na tróne mnou trasie, jeho dotyky a hry s predkožkou sú famózne. Z nabehnutého žaluďa začína vytekať šťava, čo sa mi prosím nestalo niekoľko rokov!
Kastelánskym hmatom čaruje slasť v oblasti mojich nabehnutých gulí, v ktorých to hučí ako na júnovej lipe. Prehmatáva gule, ako keby som v nich pašoval koks alebo tak niečo. Začínam sprudka oddychovať a trochu už aj stonať.
Teraz ma drží za gule a zároveň jemne masíruje hranu žaluďa, mám pocit, že aj s trónom odletím niekam do storočia jeho výroby. Takto krásne mi to ešte nikto nikdy nerobil, vôbec to nechápem.
Pozorujem kastelána s akým zaujatím spracováva môjho ultra tvrdého a všímam si, že je to vlastne veľmi pekný chlap, s inteligentným výrazom v očiach.
V tej chvíli mi v penise začne pulzovať, ja sa rozvzdychám a …
Kastelán prestáva.
Netrpezlivo sa vrtím na tróne, vták so sebou naprázdno šklbe a strašne chce striekať. Ale smola.
" Michal, robíš to veľmi dobre, " snažím sa ho pochvalou vyzvať k ďalšej aktivite.
"Ja viem, ty chytrák."
A znova sa chopí diela a znova svojou rukou a šikovnými hmatmi vyčaruje rozkoš, ktorá sa z oblasti môjho rozkroku šíri do nekonečna a berie ma so sebou. Vták pulzuje vzrušením, pripravuje sa na striekanie. Moje telo sa vzpína, srdce zbesilo pumpuje viac a viac krvi do môjho už tak napumpovaného vtáka.
Kastelán prestáva.
Dýcham ako o život, nutkanie striekať je neznesiteľné.
„Už ma urob, už to nezvládam,“ vzdychám.
„To by sa ti páčilo! Ani náhodou! To máš za Jozefa II.”
Ja sa snáď na mieste prepadnem, to predsa nie je možné. On ma tu bude akože mučiť? Za trest? Pán Urazená Samoľúbosť! A potom mi to natvrdo dochádza. Pásky, dráždenie... no áno, on ma tu fakt chce týrať!
Ďalšie úvahy však bleskom miznú z môjho mozgu, pretože Michal sa opäť chytá môjho vtáka a opäť prepína na vysielanie rádia Extáza FM.
Zvíjam sa na svojom kráľovskom tróne a snažím sa strkať svojim vtákom rýchlejšie a intenzívnejšie do jeho ruky, aby som si trochu pomohol k výstreku. Môj horúci žaluď je už na hranici nabehnutosti, hrozí, že exploduje. Michal spomaľuje a začína robiť niečo strašne jemné a pomalé, čo spôsobuje výbuch trýznivej rozkoše.
Mám slzy v očiach. Vydávam zvuky podobné kňučaniu psa.
„Moc prosím, už ma urob, prosím,“ fňukám a nespoznávam svoj piskľavý hlások.
Kastelán ma stále jemne dráždi, čo spôsobuje, že sa môžem posrať rozkošou a zároveň túžbou sa už poriadne vystriekať. Poriadne vystriekať! Striekať! Skučím a fňukám.
"Potrebujem striekať, prosím, prosím, prosím," prosíkam a vrtím sa na zadku, ako keby som sedel v mravenisku.
"To máš za tú kaplnku!" je neoblomný.
„Ospravedlňujem sa, už nikdy ti nenaruším výklad, ospravedlňujem sa, len mi to už konečne urob. Alebo ma rozviaž a ja sa už vyhoním.”
Kastelán čaká, až sa môj zmučený vták znova rozpulzuje k finišu a... prestáva.
Som úplne zrútený, rozbesnený hormónmi, tepom, tlakom a neukojenou túžbou.
„Prosím…“ kňučím a nabieham do plaču. Vták so sebou naprázdno bezmocne hádže. Možno keby mi naň teraz zafúkalo z otvoreného okna, konečne by sa spustilo striekanie. Ale nie, aj tá príroda je proti mne.
Kastelán sa na mňa pozerá so založenými rukami a pobavene sa škerí. A nie je to zlé, len si to jednoducho užíva.
Hajzel!
"Mišo, prosííím," kvičím v úplnom zúfalstve. Snáď nikdy v živote som ešte toľko neprosil a ponížene sa neplazil. Obrazne povedané, samozrejme.
Kastelán si kľaká a berie ho do úst. Myslím, že na mieste skolabujem. Jemne ma olizuje a spúšťa ďalšie pekelné muka. Slasť so mnou hádže, ako keby som dostával elektrické šoky. Nabieha mi ďalšia vlna extázy, kde hrozí, že sa rozprsknem na malé kúsky.
Už to na mňa zase ide. Ešte raz, dvakrát a dostanem sa za hranicu, odkiaľ už niet návratu.
A kastelán neprestáva!
On neprestáva! Dobrý bože, teraz nejakú kaplnku vďačnosti vystavima v Zámrdoch ja! On neprestáva! Trasiem sa ako ratlík, pomáham si, ako to len ide, aby som sa dostal na vrchol. Už len chvíľočku a môj vták, nabehnutý do obrovských rozmerov, ktorý som tak ešte nikdy nevidel, sa blíži k finišu.
Klepem sa a začínam revať. Napokon prichádza bod zlomu. Všetko sa mi búri, nastáva orgazmická vlna, pulzujúca snáď z vnútra samotnej podstaty bytia. Stavidlá sa uvoľňujú a nastupuje mega orgazmus. Revem ako tur na celý Zámrdy, môj zmučený vták konečne strieka!
Nie, to nie je striekanie! To sú explózie semena, dlhé, hutné striekance lietajú vzduchom. Striekam ako o život, striekam na seba, okolo seba, všade. Moje nadržané a na smrť vydráždené guľe pumpujú von litre semena, aby sa ho už konečne zbavili do poslednej kvapky.
Zvíjam sa na tróne a revem. Z čela mi tečie pot a jeho kvapky sa miešajú so semenom na tričku a vytváraj zlúčeninu slasti.
Konečne sa rúcam, sprudka oddychujem a chce sa mi plakať úľavou. Vták so sebou stále ešte hádže a sám tomu nechce veriť, že útrapy skončili. Uvoľnenie je neopísateľné.
"Ďakujem," šepkám, "ďakujem."
***
"Vitajte na zámrdskom panstve, moje meno je Michal a nasledujúcich zhruba päťdesiat minút budem vaším sprievodcom."
Stojím v hlúčiku ľudí v bráne zámku v Zámrdoch a tvárou sa mi mihne letmý úsmev. V podbrušku cítim jemné šteklenie. Drzo pozerám do kastelánových očí. Tak na akom roku ťa nachytám dnes?
Comments