top of page
Search
  • Writer's pictureGood Guy

Adam Šindler: Čakám na lásku


Čakám na lásku. A ona neprichádza. Mrcha jedna.


"Prečo?" pýtam sa pri vypitej fľaši vína a je mi stále horšie a horšie.


Už ani nemôžem plakať, nevnímam poriadne nič okolo seba. V mojom  vnútri sa zmietajú všetky možné pocity a výsledok je úplná beznádej.


Čo robím zle? Som milujúci, obetavý, pozorný, dal by som mu všetko na svete. Dal by som mu seba samého. Celého, so všetkým ako som, ale on to nechce.


Nevníma, necíti. Zahľadený do seba a do svojich túžob, ide si len za tým, čo chce on. Bez ohľadu na mňa a moje chradnúce city. Bez ohľadu na moju lásku.


Sedím doma, s navarenou večerou, ako taká stará piča a čakám, kedy napíše.


Čakám, že ozve tón oznámenia a v správe bude, že už ide domov.


Nič z toho sa nedeje.


A iste viem, že sa to ani diať nebude. Práve niekde mrdá roztiahnutú, lačnú dieru, pretože mu robí dobre, že sa pred ním túžobne roztiahnu všetky diery sveta. Zase si zapíše bod do svojho účtu samca. A ja dobre viem, že ten účet má veľa položiek a veľa roztiahnutých dier.


A ja čakám, kým sa vráti vystriekaný domov a viem, že som totálna chudera. Zase ho ospravedlním, zase mu odpustím. Už po koľký krát?


Minúty sa vlečú, utrpenie sa zdá byť nekonečné. Otváram ďalšiu fľašku a snažím sa nemyslieť, čo sa tam niekde, v neznámom byte, deje. Ale aj tak mi to nedá.


Vidím obývačku a v ňom gauč. Vidím na ňom sedieť chudého, ušatého chlapca a vedľa neho jeho, ako chlípe z hrnčeka čaj a jeho nadržaná iskra v očiach dáva vedieť, že je úplne jedno, o čom sa tí dvaja rozprávajú.


Za chvíľu, počas nejakej úplne bezvýznamnej vety, sa jeho ruka dotkne ušiakovho stehna. Ten robí akože nič, len sa trochu viac zavrtí, aby uvoľnil priestor medzi stehnami a vydal ho tak napospas jemu.


Ten pochopí a pohladí ho po hrči v rozkroku. Chlapec zase robí akoby nič, ale neprotestuje, chce to, miluje byť dobývaný. Potom sa zase niečo hovorí, ale ani jeden poriadne už nevnímajú, o čom je reč. Je rozhodnuté, že téma hovoru sa presúva niekam medzi nohy.


On mu ponúkne ďalšiu šálku čaju, ale už to nie je o pohostinnosti. Je to iba zámienka. Akonáhle sa zdvihne z gauča, aby došiel ku kanvici čakajúcej na kuchynskej linke, zastaví ho dotyk mieriaci medzi polovičky.


Už je jasné, že sa TO deje! Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom pôvodnom zámere - doliať hosťovi čaj, otáča sa k nemu a necháva sa hladiť cez rázporok. Zavzdychá, možno sa aj hlúpo usmeje alebo povie nejakú úplne nezmyselnú vetu a necháva si rozopnúť zips, pričom je patrične vyšpanovaný.


Ušiakova značka spodnej bielizne je práve spoznaná a jej nedočkavé prirodzenie sa práve zvíja vo vnútri. Zovreté tesnou látkou, hlási sa k slovu mokrou škvrnou. On si lačne užíva tie neposedné krivky a je horúčkovito zvedavý, čo mu tají pán Calvin Klein.


Prázdny hrnček sa už naplnenia nedočká, zato tajomstvo je čoskoro odhalené. Boxerky idú dole, ani nie je jasné, či si ich stiahol sám alebo nechal jeho, aby si rozbalil svoj darček.


Darček končí v jeho ústach a rastie a rastie. Ušiak sa prehýba v páse a vydáva prvé zvuky slasti. Jeho žaluď je práve v teplej ústnej dutine a veľmi sa mu to páči. Chce to viac a viac, spolupracuje, priráža.


Jemu už dávno stvrdol v džínsoch, ktoré som mu vypral a dal mu ich dnes čisté. Zatiaľ čo má ústa zaneprázdnené narastajúcim údom, rozopína sa a uvoľňuje svoje narastajúce vzrušenie. Dlho fajčiť nevydrží. Nie je to ten typ, ktorý by chcel strácať čas tým, že druhému urobí dobre. Myslí len na seba. Chce sa len naladiť a znásobiť svoje vlastné potešenie.


Poposadne si a definitívne vystrčí svoj vztýčený nástroj. Veľavravne sa pozrie na ušiaka s jedným, nevypovedaným, príkazom. Ten chápe. Pokľaká a fajčí. On sa nechá pekne dlho a poctivo opracovávať. Jeho nadržanosť je povzbudená, jeho samčia prirodzenosť velí, dať sa do útoku a skoliť svoju trofej.


Dvíha sa z gauča, venuje ušiakovi niekoľko bozkov, ale teraz už sa zaujíma iba o jedno. Ruku mu vkladá medzi polovičky, ten jujkne a roztrasú sa mu kolená. Kunda jedna nadržaná!


Zosunie sa kolenami na gauč, diera vyšpúlená, nedočkavo pohonkáva. On nelení, prezerá si peknú, okrúhlu riťku a hľadá, kde tesár nechal dieru. Niekoľkokrát fľusne medzi polovičky a rozotrie. Ušiak sa nedočkavo chveje a natriasa.


Potom mu ho tam vrazí. Bez milosti, bez okolkov, bez diskusie. Ten so sebou šklbne, pretože ho to predsa len trochu bolí, ale nenechá na sebe nič poznať. Snaží sa to rozdýchať a potom ….


Potom diera povolí a on sa nechá hobľovať, ako posledná radodajka z dediny. Krúti sa a vzdychá a jemu, tomu môjmu, to robí náramne dobre. Len sa utvrdzuje v tom, aký je alfa samec. Preniká rázne do ušiakovej diery, nemilosrdne priráža a je mu jedno, či to niekoho bolí alebo nie.


Ide mu len o seba a svoje uspokojenie. Ušiak sa našťastie rýchlo prispôsobí. Honí si a kvíli pod rýchlo idúcimi prírazmi. Ušiakova tvár sa šúcha o stenu, ale nedovolí si ani pípnuť. Jeho roztiahnutý otvor dostáva čo preto a tomu sa musí podriadiť úplne všetko.


On však čoskoro končí. Ešte niekoľko málo pohybov a potom už len  vzdych a vzdych. Hek a hek, vzdych a vzdych. Je dokonané.


Ušiak čaká, čo bude ďalej, ale už nič. On odpadáva. Vystriekaný, uvoľnený, spokojný. Ďalej si ho nevšíma. Ušiak urýchlene honí a snaží sa pripomenúť si, aké to bolo, keď ho pred niekoľkými málo chvíľami mal v sebe. Nakoniec postrieka vankúš na gauči, zatiaľ čo on je už zamestnaný odchodom do sprchy.


Určite je už hladný. Dávno mal byť doma a jesť večeru, ktorú pre neho každý deň pripravujem. Ale zdržal sa, áno. Chápem to.


Napriek tomu ďalej, sám medzi štyrmi stenami, čakám na svoju lásku. A ona stále neprichádza, zatiaľ čo on odomyká a vchádza … 

11 views0 comments

Recent Posts

See All

Comentários


bottom of page